VÄZENIE V RÍME (Sk 28,16-31)

            Písal sa rok 61. Rím v tom čase ešte nebol tým mestom, ktoré by zarážalo svojou krásou, ktorú neskorší básnici oslavovali slovami: „Akýže krásny musí byť nebeský Jeruzalem, keď už pozemský Rím žiari toľkou nádherou!“ V čase, keď tam prišiel Pavol, bolo to špinavé zapáchajúce mesto, kde sa často šírili epidémie. Najhroznejšie tu bolo postavenie otrokov. Boli pokladaní za ľudí štvrtej kategórie a štát im nepovoľoval ani účasť na oficiálnom náboženstve. Preto Pavol, ktorý ohlasoval náboženskú rovnosť a sociálnu slobodu, vlieval do ich sŕdc novú nádej na oslobodenie po každej stránke. Preto otroci prijímali kresťanské učenie s takým oduševnením. Ale prívržencami Pavlovho učenia sa nestávali len ľudia z nízkych spoločenských vrstiev. Vieme, že raná rímska komunita mala kresťanov aj z vysokej spoločnosti.

            V Ríme už pred Pavlovým príchodom kresťanská komunita jestvovala. Dosvedčujú to tieto fakty:

            1. Keď Pavol píše okolo rokov 57/58 list kresťanom do Ríma (vtedy bol Rím ešte len v Pavlových túžbach), kresťanské spoločenstvá už sú tu dobre zorganizované, čo prezrádza dlhý zoznam osôb, ktorým Pavol v závere listu odovzdáva pozdrav.

            2. keď Pavol na prelome rokov 50/51 stretol v Korinte Akvilu a Priscillu, ktorí do Korintu prišli z Ríma, títo už boli kresťanmi.

            Je logické pýtať sa, ako sa dostalo kresťanstvo do Ríma, keď Peter tam ešte nepôsobil a Pavol písal list kresťanskému spoločenstvu, ktoré ešte nenavštívil. Nevieme, kto konkrétne stojí na počiatkoch kresťanstva v Ríme. Niečo naznačuje text v Sk 2,10, kde sa hovorí, že v Jeruzaleme pri zoslaní Ducha Svätého boli prítomní aj Rimania. Navyše Rím bol dôležitým kozmopolitným (svetu otvoreným) mestom, kde sa stretávali obchodníci z Fenície, Egypta, Malej Ázie a Grécka. Tí sa mohli tiež významným dielom pričiniť o rozšírenie kresťanstva v samotnom Ríme.

            Záver Skutkov apoštolských patrí krátkej správe o Pavlovom väzení. Z nej sa medzi riadkami dozvedáme, že Pavlovi bola priznaná najmiernejšia forma väzenia, tzv. „custodia libera“. To pre neho znamenalo, že si mohol v blízkosti kasárne najať byt, slobodne sa pohybovať, prijímať návštevy, iba večer sa musel vrátiť do určených priestorov, kde bol pod dohľadom stráže. Treba vyzdvihnúť, že rímskej cirkvi robilo česť, že mohla znášať náklady spojené s Pavlovým ubytovaním a vydržiavaním v Ríme. V tom je rozdiel medzi rímskou a jeruzalemskou cirkvou, ktorá si Pavla držala čo najďalej od seba!

            Posledné riadky Skutkov apoštolských nám však nič nehovoria o závere Pavlovho života. Je možné, že Lukáš, ich autor, mal v pláne napísať ešte ďalšiu knihu pojednávajúcu o závere Pavlovho a možno aj Petrovho života, ale už sa k tomu nedostal. Iná skupina biblistov sa domnieva, že Lukáš o posledných rokoch Pavlovho života nemusel mať žiadne informácie, keďže mohol  žiť vzdialený od diania v Ríme.

            V otázke ohľadom konca života svätého Pavla existuje medzi biblistami snáď najväčšia diskusia. Pritom rekonštrukcia Pavlovho života v tých rokoch je takmer nemožná, keďže chýbajú historické pramene. Existujú dva hlavné prúdy biblistov v postoji k otázke Pavlových posledných rokov života:

            1. Prvá skupina sa domnieva, že Pavol bol po dvoch rokoch väznenia v Ríme prepustený a potom ešte istý čas ohlasoval evanjelium, ale už nie v takom rozsahu ako dosiaľ. Potom bol znova zajatý a v Ríme popravený.

            V prospech Pavlovho prepustenia z rímskeho väzenia hovorí aj kresťanská tradícia. A tiež správy zo Skutkov, ktoré svedčia o tom, že rímske autority boli po celý čas väznenia Pavlovi naklonené.

            Kam v tomto prípade smerovali Pavlove kroky po prepustení z väzenia? Z Listu Rimanom vieme o jeho túžbe ohlasovať evanjelium v Španielsku: „Keď to dokončím..., vydám sa cez vás do Španielska.“ (Rim 15,28) A hoci Španieli sa hrdia tým, že Pavlove kroky viedli ich krajinou, pravdepodobne sa Pavol do Španielska nikdy nedostal. Španielsko navždy ostalo len jeho túžbou. V prospech toho svedčí skutočnosť, že nejestvujú nijaké významné archeologické nálezy, ktoré by spájali Pavla s touto krajinou. Ani apokryfné Skutky Pavla a Tekly, ktoré sa venujú životu apoštola Pavla, neuvádzajú nijakú zmienku o ceste do Španielska.

            Pavlove evanjelizačné aktivity smerovali pravdepodobne z Ríma na Krétu, kde bola hŕstka kresťanov bez pastiera a bez akejkoľvek formácie. Kréťanom následne Pavol zanechal schopného organizátora Títa. Sám smeroval ďalej na Východ, aby tam ponavštevoval a povzbudil komunity, ktoré tam vznikli počas jeho troch apoštolských ciest. Vieme, že tiež riešil ich spory – opäť mu najviac starostí spôsoboval Efez, kde povstali niekoľkí rozširujúci bludné učenie. (2 Tim 4,9-18)

            Následne v čase, keď boli kresťania obvinení zo založenia požiaru v Ríme a nastalo kruté prenasledovanie kresťanov, bol Pavol po druhý raz v Ríme uväznený a sťatý.

            2. Druhá (menšia) skupina biblistov tvrdí, že Pavol už v čase prvého väznenia v Ríme, napriek tomu, že mu rímske úrady boli naklonené, bol odsúdený na smrť. To by znamenalo náhlu zmenu rímskych úradov voči kresťanom všeobecne. O vtedajšom cisárovi Nerónovi vieme, že dlho o kresťanstve veľa nevedel a považoval ho len za odnož židovstva. A židovské náboženstvo bolo zákonom „povolené“. Netrvalo však dlho, a kresťanstvo sa dostalo do zoznamu „nepovolených“ náboženstiev, čo následne vyústilo do mohutného prenasledovania kresťanov.

            Z historických prameňov vieme, že apoštol Peter počas tohto prenasledovania zomrel ukrižovaním a Pavol sťatím v rovnakom čase – niekedy okolo roku 65. Podľa najstaršej tradície bol Pavol popravený na Via Ostiense a pochovaný neďaleko miesta smrti. Dnes na tomto mieste stojí Bazilika sv. Pavla za hradbami.

            Iná tradícia umiestňuje Pavlovu smrť do lokality Šalviového močiara, dnešných Troch fontán. Podľa legendy sa Pavlova hlava trikrát odrazila od zeme a na tých miestach vytryskli tri pramene vôd. Správy o Pavlovej smrti pochádzajú z apokryfných spisov a obsahujú mnoho legendárnych prvkov.

(zdroje: František Trstenský: Život apoštola Pavla, Jozef Holzner: Svätý Pavol, Yves Ivonides: Obor kresťanstva)